Ako som spomínal už minule, Viedeň sa stala našim bežeckým útočiskom, miestom kam sa chceme vrátiť a behať tam znova a znova. Máte aj vy také miesto? Majte, stojí to za to a keď nič iné aspoň máte motiváciu udržiavať sa v kondícii. Tento rok (2011) sme začali tým, že sa moja pani rozhodla behávať so mnou. Ideme spolu behať do Prahy a Viedne polmaratón. Bratislavu zámerne nespomínam, keďže tam sa venujem behu pracovne a tak nie je veľmi priestor ísť si to zabehnúť.
Trénovali sme naozaj poctivo a pravidelne. Šéftréner Ivan po čase sám neveril ako poctivo dodržiavame plán, ktorý nám stanovuje. Keďže máme obaja zamestnanie, ktoré si vyžaduje veľa času stráveného v práci, dostávali sme sa k behaniu vždy až večer. Celý január a február sme strávili vo Factory Pro, kde sme snáď poznali už všetky bežecké pásy, všetkých pravidelných návštevníkov a o pracovníkoch ani nehovorím. Tri až štyri krát do týždňa sme sa tam potili zväčša pri úsekových tréningoch. Potvrdila sa nám nejedna z bežeckých právd. Reset hlavy po náročnom dni bol dokonalý. Po odbehnutí úsekov 5×10 minút sa dostavil pocit vyčerpania, ale zároveň neopísateľný pocit z dobre odvedenej práce. Ďalšou pravdou je, že ak behávate pravidelne a poctivo tak nemáte problém so spánkom. Teda nemáte problém zaspať. Absolútna pravda! Pri tréningoch a stanovenom cieli som si však uvedomil jednu pre mňa zásadnú vec. Je dobré a dôležité stanoviť si jasný cieľ. Ale omnoho dôležitejšie je to ako sa k tomu cieľu dopracujete. Beh nikomu nič neodpusti. Ak sa človek na pretek nepripravil poriadne nemá nárok dosiahnuť požadovaný výsledok. Treba makať stále a vtedy je vidieť aj čiastkové výsledky. Čo tam po tom, že máte super cieľ keď zanedbáte prípravu. Asi ťažko to natrénujete za týždeň. To sa dobehnúť skratka nedá!!!
Čas nám ubiehal a naša kondícia sa začínala podobať tomu kam sme sa chceli dopracovať. Od marca sme začali behávať aj dlhšie trate. Keď sme 15.3.2011 odbehli 15km tak sa mi ani nesnívalo, že je to na dlhé obdobie môj posledný beh. V piatok večer sme sa dohodli, že v sobotu doobeda mám futbalový zápas(hrávam futsal ako amatér s kamošmi a predrali sme sa už do 2. Slovenskej ligy) a potom podvečer si pôjdeme zabehnúť 12km. Zápas, ktorý sme hrali s dlhoročný rivalom a vždy bol o niečo vypätejší ako bežne zápasy sa pre nás začal super. Hralo sa nám dobre, v tempe, akcie nám vychádzali. Po polčase sme vyhrávali a všetko išlo podľa plánov. V druhom polčase asi 12 minút do konca sa to stalo. Dlhá lopta, snáď cez celé ihrisko smerom k našej bráne. Široko-ďaleko nikto okolo mňa. Ľahký výskok a ťažký dopad. Ani si to presne nepamätám ako sa mi podarilo točiť vo vzduchu tak, aby som dopadol tak nešikovne, že to nerozchodím. V momente dopadu sa mi členok podlomil a ja som pocítil také to chraspnutie. Prvá myšlienka – Viedeň je v p… Bolesť a začínajúci opuch zastavil chladivý sprej. Zápas som dohral a dobojoval. Vyhrali sme!!!
No moja noha svoj zápas len začínala. Tých 12 km bolo už pre mňa nereálnych. Môj telefonát domov bol jasný. Zlatko, dnes nebehám a asi príď pre mňa lebo šoférovať neviem. Poobede prišla na rad návšteva lekára. Prvá diagnóza bola celkom v pohode. Silný výron. Pauza od športu 7-10 dni. Od futbalu mesiac. Hovorím si to je ešte dobre, Viedeň stihnem. Aj keď to nebude na osobák, ale budem tam. Opuch stále narastal a bolesť tiež. Spánok bol veľmi náročný a moja nálada úplne mimo. Zlý som bol asi na všetkých okolo. (dodatočne soráč všetkým). Na druhý deň, keď som nohu nemohol ani len postaviť na zem som sa vybral za ďalším lekárom. Roentgen potvrdil jeho domnienky. Potrhané väzy v členku. Dlaha, barly, injekcie… Viedeň sa mi strácala pred očami, mizla v ako v hmle. Sklamanie, smútok ma opantali. V pondelok som si išiel dať spraviť dlahu na mieru. Super vecička, ktorú si môžete dať dole kedy chcete ísť do sprchy. Cely bratislavský Maratón som počas troch dní skackal ako zajac po celej Euroveii. V Nike Eurovea sme vybudovali bežecké centrum pre bežcov aj nebežcov, stretli sa tam so športovcami ako Domino Hrbatý, či Marcel Matanín (jediný Slovák na olympijskom maratóne v Aténach) – inak prezývaný aj “čert”. Moja pani však nelenila a makala pekne ďalej. Veď Viedeň a Praha sa blížili. V rámci BA Marathonu si so svojimi kolegami odbehla štafetu, našla svoje meno na výklade nášho obchodu kde bol zoznam všetkých účastníkov a dal si dobrý obed po dobehnutí v Primi. Ja som bol po tých troch dňoch KO ako keby som bežal celý maratón. Moje ruky už nechceli barly ani vidieť a zdravá noha chcela tiež odpočívať.
Nabudúce o Prahe, Viedni a zotavovaní…
Jerguš Holéczy 