Už dlhšiu dobu som sa nedoslat k tomu, aby som napísal ako sme dopadli na maratonóne v Košiciach. Teda pre nás na polmaratóne, aby sa maratónci necítili dotknutí. ½ marathon v Košicich bol vrcholom mojej bežeckej sezóny. A teda poviem vám, to bol teda vrchol!!! Na behu je úžasné, že vám nastavuje zrkadlo toho, na čo v danú chvíľu máte, nech si mysllíte čokoľvek. Až na trati sa ukáže ako na tom ste. Ale pekne poporiadku.
Cesta do KE bola pre nás takým malým výletom. Cestovali sme v zložení Petulka, Jajco a ja. Cestou sme sa zastavili na domáce nemšovské jabĺčko, ktorým Jajco nikdy nepohŕdne J. Mňa ako šoféra to zväčša obíde. V KE sme sa postupne postretali so Sajfom, Ivanom, Aďou a Jankou. Nasledovala spoločná večera, na ktorú dorazil aj mladoženáč (len týždeň pred maratónom sa oženil) Marcel (Matanín – bol s nami behať aj v Prahe. Ak chceš o Marcelovi vedieť viac tak zadaj do googlu Marcel Matanín a budeš kukať čo všetko tento človek už dosiahol) so svojou čestvou pani. Počas večere si z nás Ivan už uťahoval a hovoril: “ešte som vás nevidel bežať naplno. Myslím tak úplne, že vám bolo až na grcanie”. No hehe. Strašne vtipné… návrat na hotel, pripravenie bežeckej výbavičky, tričko s číslom, čip do šnúrok, Petulkina noha dostala ľadový zábal a išlo sa spať.
Na raňajkách sme sa postupne postretávali a spoločne rozoberali kto sa ako vyspal, kto je ako nervózny. Skrátka typické raňajky pred behom. Po raňajkách už len an chvíľu na izbu a ideme na to. Náš vrchol sezóny je tu. Spravili sme najviac čo sme v rámci našich možností mohli. Už to len dokázať na trati. Ľahké rozklusanie pri hoteli, dúšky ionťáku a jeden carbo gel pred šatrtom. Už keď som si dával ten carbo gel som šípil, že môj žalúdok ho nechce veľmi prijať. Mierny protest som však prekonal a vydal sa do koridoru. Petulka s ofačovanou nohou išla s nami. V koridore sme si zaželali vela šťastia a vydali sa s výstrelom na trať. Ja som šiel v skupine s Ivanom, Sajfom a Jajcom. Prvý kilometer dva nám Ivan prerážal cestu a tak sme sa pomedzi mierny dav dostali do svojej bežeckej pohody. Prvé kilometre naznačovali, že naše tempo je o čosi rýchlejšie ako sme mali naplánované. Ivaaan ideme rychlo kričali sme mu so Sajfom. Ivanova odpoveď bola typická: “ešte sa nám tých pár sekúnd zíde”. Na piatok kilometri sme mali super medzičas, ale zároveň sme aj prišli o Jajca. Niekde nám zaostal. Dohoda však bola, že komu sa pôjde dobre ide ďalej a nečaká. Mne so Sajfom to bežalo aj naďalej a tak sme zrazu boli na 9tom km. Paráda, hlásal Ivan. Všetko ide ako má. Moje telo však začínalo protestovať. Doteraz sme sa len ovlažovali a veľa sme nepili. Pré náznaky krízy zažehnalo magnézium. 10ty kilometer sa mi začalo ísť trošku horšie a tak sa Sajfa dostal pár metrov pred nás. Ivan ostal pri mne a začal zisťovať čo sa deje. V zásade doteraz netušíme čo sa stalo. Na 11tom kilometri začal protestovať môj žalúdok a to dosť výrazne. Od tohto momentu som postupne spomaloval a môj cieľ bol sa mi strácal pred očami. Úplná bezmocnoť. Ivan sa ma pokúšal prehovárať, aby som to rozbehol a zrýchlil. Pri každom náznaku zrýchlenia som mal žalúdok niekde v hrdle a miestami aj vyššie. Skrátka trápeníčko ako sa patrí. Takto sme bojovali – ja sám so sebou, Ivan s tým, aby ma aspoň dáko namotivoval dať do toho ešte niečo. Na 17tom kilometric prišiel prvý pokus o vypustenie žalúdka, ale neúspešný. Proste nešlo to. Tak sme sa pustili do behu znova. Pohľad na moje pulzy na 18tom bola až smiešny. 163! To je pre mňa hodnota pri ktorej by som reálne mal bežať donekonečna. Ale tak nie každý deň je nedeľa. Druhý pokus prišiel na 19tom. Opäť neúspešný. Tu už to vzdal asi aj Ivan :D. Nakoniec sme dobojovali moje veľké trápenie a dobehli sme v case 1:51 do cieľa. Tam som to ešte chvíľu rozdýchaval. Čo však bolo pre mňa nemilé prekvapenie, čakala tam na mňa aj Petulka. Tú zradila jej noha na 12tom kilometri. Kedže bolesť sa stupňovala tak radšej nedobehla, aby si nohu ako tak zachránila. Sajfa ako jediný z nás dobehol v želanom čase za 1:41. Jajco po podobnom trápení ako ja dobehol asi minútku po nás.
Po tomto behu sa nám vynárali množstvá otázok, ale málo odpovedí. Čo sme spravil zle? Kde sme spravili chybu? Čo sme mali robiť inak? Ako som písal na začiatku, behani vám vždy nastaví reálne zrkadlo. Nebude vás klamať, že ste krajší, lepší… Moja bežecká realita bola pre mňa smutná. Je to však zároveň aj ďalšou motiváciou k tréningu. Opäť sa nám ukázalo, že cesta je cieľ!!!
Od tohto behu už pretieklo Dunajom veľa vody a pár krát som sa už aj prebehol. Bolo to však skutočne zriedkavé. A viete čo?! Už mi to veľmi chýba. Teším sa ako prídem domov, prezelečiem sa, obujem bežecké ťapky, zapnem hodiny a pôjdem sa prebehnúť. A teraz len tak. Bez ničoho. Bez cieľa, bez naháňania, bez stresu z časov. Áno, pôjdem si to poriadne užiť!!!
Btw: boli sme sa pozreť na martóne v New Yorku. Tak to vám je jedna báseň, ale o tom až neskôr. Chápete, idem si zabehať J
Jerguš Holéczy 