Je nedeľa ráno 5:30, zvoní budik a my horko-tažko vstávame. To je vlastne jedna z mojich najneobľúbenejších činností – vstávanie. Ale nie je veľmi čas na rozmýšľanie. Sprcha a šup šup sa vychystať. Veci sme už mali pripravené od večera, takže sme sa len popamäti obliekli. Vsávať sme museli tak skoro, kedže sme chceli stihnúť aj raňajky. Niečo pred šiestou mi zvoní telefón. Volá Lesky. Čo mu šibe, hovorím si. Veď mal prísť až o 6:30. On mi len chcel oznámiť, že ide rovno k Jajcovi. Reku OK. My sme sa teda najedli – vianočka s jahodovým lekvárom a vybrali sa tiež za našimi súputníkmi. Prvá zástavka bola u Jajca, kde sme nabrali jeho a Leskyho. Ako sa ukázalo, keď mi Lesky volal bol už na ceste ☺. Druhá zástavka, OMV pumpa pri Auparku. Tam sme sa streli aj s našou novou bežkyňou Krišši. Je to Petina spolužiačka zo strednej, ktorá sa tvári, že ani moc nešportuje a pritom je fakt dobrá. Odtiaľ už priamo do Viedne.
Na miesto, kde sme chceli parkovať sme dorazili za cca 45 minút. Je to miesto, kde sme boli v sobotu pre registrácie a na štart je to metrom len pár zástavok. Naša cesta prešla rýchlo, lebo Lesky opäť raz dával svoje príhody. Teraz o tom ako emigroval. Dávno sme sa tak dobre nezabavili. Najlepšie na tom však je, že on sa tvári, že to ako sa to celé udialo je úplne normálne a bežné. No fakt. Lesky, to je prípad na celú knihu. Pri vystúpení z metra sme už boli v dave bežcov. Išli sme si odniesť veci do úschovne, keď sa kto iný ako Lesky spýtal, že či nám hodinu a pol pred štartom nebude zima. Všetci sme naňho začudovane pozreli a vysvetlili mnu, že štart je o 9.00 a nie o 10.00. Jeho to veľmi potešilo. Vraj, že bude na obede skôr ako čakal. Pred štartom sme stretli Marcela Matanína a jeho bandu a ešte Bihiho. Poslené záchody a šup do koridoru. Tam sme postretali zopár ďalších Slovákov a vyštarovali sme. Prvé kilometre sme bežali v hustom dave ľudí. Nedalo sa držať rovnaké tempo a miestami ani pokope. Ja som bežal v skupinke s Petulkou a Krišši. Ale spolu nám to ani veľmi dlho nevydržalo. Postupne sme sa potrhali a išli si každý svoje. Ja som sa pokúšal spraviť si osobák, čo velilo bežať celý čas pod 5:00 na kilometer. Prvé kilometere ubiehali rýchlo, pričom aj sily zatiaľ stačily. 5km bol rýchlo za nami a čas bol taký ako aj mal byť. Druhých 5km to tiež ešte celkom bežalo. Davu stále neubúdalo a tak človek ani nemal pocit, že beží sám. Niekde na 9tom km sme sa ešte stretli s Petulkou a ona si potom už trielila ďalej. Mne sily začali dochádzať a aj môj čas sa začal zhošovať. Na 10tom km som bol ešte v limite, ktorý naznačoval, že ak sa udržím tak pôjdem na osobák. Ale to je keby a na keby sa nebehá. Po 12tom km som začal postupne strácať sily a aj čas. Už som vedel, že to nebude osobák, ale to ma vôbec nebralo. Bojoval som sám so sebou. Každý kilometer sa mi zdal dlhší a dlhší. Počasie bolo také nijaké. Miestami dáždť, ani teplo, ani zima. Na pulzy som sa radšej počas behu ani nepozeral. Na začiatku som si hovoril, aj vďaka posleným týždňom kedy som sa tréningu veľmi nevenoval, že ak to bude pod 1:50 tak budem spokojný. Ono to tak aj dosť dlho vyzeralo. Potom však prišla úplná kríza. Nevládal som vôbec. Len nazastaviť a nezastaviť, hovoril som si v duchu. Taký ten zlý škriatok mi zas hovoril, že nech si kľudne oddýchnem 😀 no bodaj!!! Bojoval som ďalej až som sa dobojoval na posledný kilometer. Sily na zrýchlenie neboli a tak som sa len dopajdal do cieľa. Celkový čas 1:52:06. No teda nič moc, poviem vám. Ani dobrý pocit, ani dobrý čas. Pulzy niekde na strope najvyššieho kostola vo Viedni. No nič, aspoň že som dobehol. Celá naša banda už bola dávno v cieli. Po dobehu bolo celkom chladno, na čo sa však vo Viedni dobre pripravili. Každý dostal v cieli pláštenku a samozrejme vytúženú medailu. Tá pláštenka ma popravde hriala viac ☺
Pozbierali sme sa a postupovali sme von z koridora. Cestou do úschovne sme si samozrejme porozprávali všetci svoje časy, pocity a dojmy. Vybrali sme veci a prezliekli sme sa. Lesky vytiahol slovenskú zástavu a tak prišlo na rad reprezentačné fotenie. Už sme sa vybrali k autu keď niekoho napadlo, že by sme si mohli dať Gyros. Ten sme našli asi po dvoch minútach a tak sme uľahodili aj žalúdkom. Teda ja ani veľmi nie, kedže mne sa do jedla ešte veľmi nechcelo.
Po návrate do Bratislavy sme ešte spoločne zašli na kávu a dezert do Auparku. Mňááám tak toto som si vychutnal. Čo však bolo ešte zaujímavejšie je to, že sa debata zvrtla na maratón. Krišši sa behanie zapáčilo a začala vymýšľať s dákym maratónom. Myslím, že to bude ešte veeeľmi zaujimávé ako toto celé dopadne.
Suma sumárum. Ja vo Viedni vytrpený dobeh. Petulka osobáááák – 1:46:12. Uf aspoň, že tých 12 sekúnd ma ešte nepredbehla. Ale asi fakt musím zabrať, keď nechem, aby ma porazila. Hehe
Jerguš Holéczy 