Tak a je to za nami. River park Night run 2011 sme odbehli tak ako aj ďalších 3000 bežcov. Tento ročník mal naozaj štýl a úroveň. Všetko čo bežec k behu potrebuje bolo tak ako malo byť. Ale poďme pekne postupne. Tohtoročný Night run je pre nás len súčasťou prípravy. V Prahe sme si čas zrovna neurobili a tak hneď cestou domov sme si hovorili, že to musíme na Night rune napraviť. Behať po tme má svoje čaro a navyše ten bratislavský nočný beh má 9km, čo je vzdialenosť na, ktorú si trúfne kdekto. Bigboardy s bežcom a bežkyňou sa po Bratislave objavili už niekedy na začiatku augusta, kedy väčšina Bratislavčanov už ani nedúfala, že tento rok bude leto. To nakoniec dorazilo až koncom augusta. Cez deň sa behať nedalo a tak sme si na nočné behy respektíve na behy na prelome dňa a noci trénovali už vtedy. Možno nám pomohlo nakoniec aj to, ale nepredbiehajme.
Po augustovej náloži nás čakal pretekársky september. Začali sme zostra. V horúcej Prahe sme si na Nike Run Prague opäť vyskúšali aké je to behať pri 31 stupňoch. Pravdu?! Nič moc. Ale ako hovorí náš šéftréner Ivan „Hehe“ Gabovič, nie je umenie behať keď je zima. Po napravení si chute dobrou večerou vo Friday´s a malom nákupe v Nike Prague (tricko, mikina a bežecké tenisky) sme sa pobrali ešte na krátku prechádzku mesta. V nedeľu už sme išli domov a pokračovali v tvrdom tréningu. Ten nás doviedol až do týždňa pre Night runom, ktorý je len súčasťou prípravy a tak sa v tréningu žiaden ohľad nebral. V utorok sme si dali 12km vo veľmi slušnom tempe – 4:40 na kilometer. Streda bola voľná a vo štvrtok sme dali úseky 8x1km v tempe 4:40. Teda dali sme ich nakoniec rýchlejšie. Behali sme totiž v silnom zložení. Lesky, Petulka, Jajco a ja. Ivan sa venoval skupinke okolo Juniora, kam sa pridal na jeden tréning aj jeho rádiový kamoš Marcel. Toho sme hecli nech si ide vyskúšať nočný beh Bratislavou. Nakoniec súhlasil, ale chcel si to aspoň raz vyskúšať. Naposledy vraj behal niekedy na strednej a keďže počas leta oslávil svoju 40tku, tak to bolo poriadne dávno. 4.5km zvládol. Ešte v sobotu doobeda mi písal výhražné smsky, ale sám povedal, že cúvnuť už nemôže. To, že nie je jediný koho sme hecli ešte nevedel. Náhoda chcela, aby sa do našej bežeckej rodiny pridal aj skutočný športovec – Filip Šebo.
Na obed sme si s Petulkou dopriali cestoviny a palacinku s jahodovým džemom a tvarohom. Milujem preteky hlavne pre tie sladkosti, ktoré sú priam nutnosťou. Hehe. To je skrátka paráda. Na mieste štartu sme sa začali postupne stretávať od pol siedmej. Prvý nás tam čakal Ivan, ktorý už mal naštudovanú celú trať dopodrobna a každému z prichádzajúcich rozdával rady. Úplne typický Ivan. Pomôže každému, kto chce a niekedy aj niekomu kto nechce J (k tomuto bude musieť byť asi samostatný blog). Pomaly sa začalo stmievať a na šatrt prichádzali ďalší a ďalší bežci. K nám trom sa pridávali postupne Junior s Tonkou, Marcel, Filip, Sajfa, Jajco, DJ Lesky, Adriana, Janka, Barbora a Lubo. Svojou účasťou prekvapil aj môj brachač Palek, ktorý má jeden z najkrajších štýlov behu hoci ho vôbec nerozvíja. Dorazili aj moji kolegovia a tak Nike Running team mohol vyraziť do ulíc nočnej Bratislavy. Na štarte a v cieli nám fandili Manka (moja mama) a Biba, prezývaná aj Lady Jaja (Jajcova frajerka). Štart z pred hotela Kempinsky sme zvládli v pohode. Náš tím už bol rozdelený na časti. Ja som bol na štarte s Petulkou, Sajfom a Filipom. Náš vysnívaný čas v cieli mal byť cca 43 minút, čo znamenalo priemer 4:40 na kilometer. Po ostrom štarte a prvej zákrute sme vbiehali do vysvieteného tunela pod hradom, kde nás čakala prvá hudobná občerstvovačka. Ale poviem vám, ten tunel bol poriadne do kopca a navyše nemal konca. Keďže bolo vonku tma ani sme si nemohli hovoriť, že už vidíme svetlo na jeho konci. Nakoniec sme to však zvládli a čakal nás zbeh námestím SNP a potom cez Štúrovú ulicu smerom k Eurovea. Tam už na nás miešal ďalší DJ, vďaka ktorému sme sa opäť trochu nadopovali. Okolo Slovenského Národného Divadla až k mostu Apollo a ten nechutný točitý výbeh naň – tu nám jemne tuhli nohy. Mosty majú jednu výhodu aj nevýhodu zároveň prvú polovicu mosta bežíte do kopca a druhú z kopca, pričom si stále opakujeme – rozdýchaj, uvoľni. To sú Ivanove slová, ktoré často pôsobia ako balzam. Po zbehnutí do Petržalky na nás číhala tma, ktorú využil Jajco a predbehol nás. Smerom po hrádzi k divadlu Aréna nás osvietili pristavené Renaulty. Ešte pred Viedenskou cestou a Novým mostom sme mali možnosť občerstviť. Jemne sme ňou pohrdli v nádeji, že 9km zvládneme aj bez vody. Ja som si len vypláchol ústa a bežalo sa ďalej. Na Novom moste sa opakovalo už spomínané najskôr dlho hore a potom dlho dole. Pri vbiehaní do centra mesta bolo popri trati veľmi veľa fandiacich ľudí, ktorí dodávali energiu všetkým naokolo. Na Hviezdoslavovom námestí hrala pre mňa neznáma bubonová kapela. Cez cestu k Dunaju na nábrežie a už len rovno do cieľa. Popri tomto super opise trate som vám skoro zabudol napísať, že Filip nám ušiel ešte v tuneli a vôbec sme nevedeli kde sa nachádza. Ako som spomínal, čakalo nás už len nábrežie od Nového Mostu po River park a sme v cieli. Tento úsek nám už prišiel nekonečný. Posledný hlboký nádych, nazbieranie síl a zamakať do cieľa. Samozrejme, že sme sa nevzdali a dobojovali to do konca. Priebežné pohľady na hodinky nám naznačovali, že by sme naše predsavzatie mali naplniť. A tak sa aj stalo, ba čo viac. Prekonali sme sa. Dali sme to spoločne s Petulkou za 41 minút a 29 sekúnd v priemernom čas 4:34 na kilometer. WAU. SUPER. PARÁDA. Splnili sme čo sme mali. Ivan neskrýval spokojnosť s našimi výsledkami. Suma sumárum sme sa postretali v cieli: Ivan s časom 34minút a dáke drobné, Filip prekvapil a dorazil po 36 minútach. Sajfa, Jajco a Lesky v rámci 40tej minúty. My dvaja 41:29. Za nami dobiehali všetci ostatní. Junior a Marcel dobehli spoločne aj s osobným navádzačom za 57 minút, čo znamenalo výhru v stávke pre Juniora voči Ivanovi, ale o tom zaiste napíše sám strácajúci sa Ju. Najviac napružený a šťastný bol v cieli asi Marcel, ktorý mi ešte v utorok hovoril ako chce každého objať a navyše, že keď dal toto tak na jar odbehne ½ maratón. Hehe toto nemal hovoriť :D. Marcel už vieš čo ťa čaká?
Domov sme sa rozchádzali všetci spokojní a vytešení z výsledkov a hlavne z výbornej atmosféry. Tento ročník sa skutočne vydaril. Tí čo boli prídu isto aj nabudúce a tí čo neboli, tí by sa mali poponáhľať budúci rok s prihlásením. Naozaj to stojí za to!!!
Jerguš Holéczy 