Máj zbehol ako voda a náš polmaratón sa nezadržateľne blížil. Moja forma na začiatku júna nenasvedčovala žiaden veľký výsledok. Snažil som sa čo to dalo. Striedali sa úsekové tréningy s dlhšími trasami. Pred Olomoucom sme stihli 9 behov. Ten deviaty bol vo štvrtok 16. Júna 2011. Bolo to 7.7km za slnečného počasia. Že ako si to môžem pamätať? Nemôžem. Jednoducho to mám uložené medzi mojimi behmi na http://www.nikerunning.com. Piatok už sme dostali bežecké voľno. No na rad prišli aj tie príjemnejšie stránky. Napríklad to, že celý týždeň vyslovene musíš jesť sladkosti. Ale nie hocijaké! Najlepšie sú palacinky s džemom alebo s nutelou, či štrúdľa. No skrátka mňam mňam.
Polmaratóny majú pre mňa svoje neopísateľné čaro. V tomto prípade sme od stredy plánovali kto, kedy, kde, koho a ako vyzdvihne. Za bežnej situácie si zavoláme a o 10 minút aj ideme. Ale toto je pre mňa vždy čosi iné.
Keďže štart pretekov bol naplánovaný na 19.00, zahájili sme našu cestu v sobotu okolo dvanástej. V Petržalke sme zobrali Jajca (to je ten odvážny maratónec) a Bibu (jeho frajerku – nádejnú bežkyňu). Odtiaľ rovno na obed do jednej z bratislavských talianskych reštaurácií. Dali sme si posledné predpretekové jedlo – cestoviny a dezert a mohli sme vyraziť. Ešte sme sa cestou zastavili pre ďalšieho kamoša, Peťa Nováka, a vydali sa na cestu do Olomouca.
Poviete si, že čo je na takej ceste zložité. No šak to, že vôbec nič. Akurát naši chytrí susedia mierne uzatvorili diaľnicu a naša cesta sa tak stala aspoň na chvíľu dobrodružnou.
Hotel Flora, kde sme mali rezerváciu, sme v Olomouci našli pomerne rýchlo. Cestou k nemu sme dokonca išli aj po ceste, po ktorej sme mali už o pár hodín bežať. Dole kopcom by to ešte aj šlo, ale horšie to bolo smerom do kopca. Najmä keď sme už videli pripravené kilometrovníky. 6 a 16. No super, to bude zážitok, hovoril som si. Po rýchlom ubytovaní sme sa vybrali do expa, kde sa vyzdvihovali aj štartové čísla. To moje bolo 537 a Peťulkine F67. Som sa jemne žartovne spýtal či sú to poradové čísla v cieli. S číslami sme sa vrátili späť na hotel, pripravili veci a dali ešte krátky oddych.
O 18.00 sme stretli všetci v hale hotela a vybrali sme sa na štart. Mierna nervozita sa u mňa striedala s nedočkavosťou. Veď to bol môj prvý tohtoročný polmaratón. To, že to dobehnem som vedel, ale chcel som si dokázať, že aj napriek tomu, že som trénoval necelých 6 týždňov po nútenej prestávke to zabehnem za 1.50. Na štart sme prišli ešte spoločne, no boli to posledné chvíle keď sme boli všetci pokope. Čau, čau drž sa čau… My sme s mojou pani bežali spolu. Dohoda bol kým sa bude dať pobežíme spolu a potom sa uvidí. Prvé kilometre boli úplne super. Beh a pretek sme si skutočne užívali. Napriek nepriaznivému, takmer aprílovému počasiu, bola atmosféra v meste a pri trati veľmi príjemná. Prvý výbeh na obchvat sme absolvovali na 3 kilometri. Ďalší, dlhší nás čakal na 6tom. Aj ten sme zvládli v pohode. Zobral nám však trochu z priemerného času a tak sme trošku pridali. Pred polovicou nás čakal ešte jeden výbeh. Po 10 kilometroch sme mali priemerný čas 5´14´´ na kilometer. Začali sme pomaly pridávať. Pretek sa bežal na dve kolá a tak nás všetky výbehy čakali ešte raz. 11, 12 to bolo stále v pohode a naše tempo sa postupne vyštveralo na 5´11´´ na kilometer. To bolo tesne pred 16tym kilometrom a dlhým kopcom, kde sa aj spustil silnejší dážď. Tam som už vedel, že toto je môj strop. Potiaľto mám natrénované a začal som sa trápiť. Moja pani mi ešte pomohla na kopec a potom to naštartovala. Rozbehla sa a zrýchlila asi tak o 20 – 30 sekúnd na kilometer. Ja som sa snažil udržať si aspoň tú svoju rýchlosť, ale už ani to sa mi nedarilo. Posledné kilometre som bežal skutočne na doraz. Na zrýchlenie som už nemal ani pomyslenie. Nakoniec som dobehol v čase 1:52:50. Cieľ sa mi síce naplniť nepodarilo, ale vedel som, že som urobil všetko pre to, aby som to dokázal. No môj tréning bol krátky na čas aký som chcel dosiahnuť. Moja pani mi nakoniec nadelila na tých pár kilometroch 4 minúty a dobehla v novom osobáku 1:48:.. čo bol super čas. Jajco zabehol za 1.46…, pričom sa tváril celkom spokojný. Biba sa nám vôbec nestratila. Ba naopak stíhala nám všetkým fandiť a popri tom nás aj fotiť. Po dobehnutí sme sa v historickom centre Olomouca aj pozbierali a pobrali sa spoločne na hotel, kam sa nakoniec dostavil aj Peťo. Ten si v Olomouci zabehol svoj prvý polmaratón a poriadne si to užil. Prvé sms išli samozrejme Ivanovi, nášmu trénerovi. Ten bol s našimi výkonmi viac-menej spokojný. Po sprche už len krátka večera a poď ho spať.
Po návrate domov sme od Ivana „hehe“ Gaboviča očakávali volnejší týždeň. No toho sme sa moc nedočkali. Už v nedeľu sme si dali ľahký výklus a od utorka potom naplno. Ale o tom až nabudúce…
Jerguš Holéczy 