O MOJOM PRVOM

Piatok 15. Júla bol pre mňa novým začiatkom! Začať sa dá vždy. Aj niekoľkokrát za deň… Toto je však iné. Toto je začiatok prípravy na Viedeň. Pred malou chvíľou m prišiel mail. Mail na ktorý som čakal už dlho. Je od organizátorov viedenského maratónu, ktorí mi zvestovali, že už dnes sa dá prihlásiť na Vienna City Marathon 2012. A tak som nelenil. Prihlasovanie samozrejme nezabralo veľa času a tak som prihlásil rovno aj ženu 🙂

Ale pekne poporiadku. Prečo som sa tak ponáhľal s prihlásením? Na začiatku tohto celého boli moji kamaráti a kolegovia. Pred vyše dvoma rokmi ma predvečer pražského 1/2 maratónu hecli! Zajtra v čom bežíš? pýtal sa prvý. Bežeckých veci je dostatok na to sa vyhovoriť nemôžeš, aj štartové číslo pre teba máme, a tak ďalej a tak ďalej… Medzi týmito “kamošmi” sedel aj Ivan Gabovic, ktorý tomu veril snáď ešte menej ako ja. Nakoniec som sa nechal nahovoriť. Na moju otázku, či môžem pred spaním jeden drink mi Ivan odpovedal, že jeden môžem. Tak som nelenil a dal si LongIsland ice tea. Bol fakt super 😉

Ráno na raňajkách som svojim súputníkom (rozdiel medzi nami bol v tom, že oni mali natrénované a ja nie) prezradil, že som doteraz ubehol najviac 8km. Vtedy aj Ivan zapochyboval, či to bol dobrý nápad. Čas do štartu sa krátil a mne stále nedochádzalo na čo som sa nechal nahovoriť. To mi vlastne nedošlo ani po štarte… Prvé kilometre išli ako po malse. Úplná pohoda, hovorím si… 5km a občerstvenie – paráda (akurát som sa skoro zadusil lebo som prvýkrát pil a bežal zároveň). 10km už sme boli v centre Prahy. To si vravím, ešte chvíľu to pôjde a potom sa uvidí. 11, 12…. Už to išlo pomalšie. Na 15 som prestával veriť, že uvidím cieľ. Nohy už neposlúchali, po dychu som mohol lapať snáď aj hodiny. Stále som si opakoval jednu vetu, ktorú som mal na tričku, ktoré som si kúpil asi dva týždne predtým: PAIN IS ONLY TEMPORARY VICTORY IS FOREVER!!! Táto veta ma priviedla na 19 kilometer, kde sa môj “beh” striedal s chôdzou… Tam som však uveril, že tento boj vyhrám a porazím sám seba. To sa mi aj podarilo. Čas radšej spomínať nebudem tak isto ani to keď som zavolal domov a povedal mojej pani, že čo som vyparatil. Debil bolo veľmi lichotivé oslovenie J Za zmienku však stojí  aj slávnostný obed vo Fridays 😉 hamburger a hranolky…  Cestou domov na palube s Ivanom Gabovičom, Peťom Hollým a Sajfom som stále neveril, čo som to vlastne spravil…

Ale nie o tom som chcel. Viedeň sa pre mňa stala miestom pre môj skutočný prvý (aj keď druhý) polmaratón. Po Human Race 2009 sme si s kamošom Jajcom povedali, že dáme spoločne polmaratón a tak sa nám naskytla pekná príležitosť. Za cieľ sme si dali Viedeň 17.4.2010 polmaratón pod dve hodiny. A tak sme začali makať. Príprava nám trvala cca 4 mesiace a tu lala ho. V cieli mi namerali presne 1.46.00 a asi 190 pulzov. Výsledok skutočne radostný a pre mňa ako amatéra veľmi potešujúci. Okrem pekného času sme vo Viedni zažili úžasnú atmosféru a neskutočné kvalitnú organizáciu. Štart takmer 30.000 davu bol bez jediného tlačenia či zakopnutia, čo nám prišlo týždeň po behu Devín-Bratislava ako niečo z inej galaxie. Viedeň sa tak stala našim “domovským” miestom pre každoročné zápolenie. Musím dodať, že Jajco ma predbehol o 20sekund. Hehe

Ako to bolo s Viedňou ďalej čítajte už nabudúce.

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s

%d blogerom sa páči toto: